Horecký: Kapacity sociálnej starostlivosti je nutné navýšiť

Svetová asociácia Global Ageing Network vyzvala predstaviteľov vlád po celom svete, aby učinili nutné reformy v oblasti dlhodobej starostlivosti o seniorov. Akékoľvek ďalšie otáľanie sa nemusí vyplatiť. Čo je potrebné urobiť bezodkladne, aby Európa odvrátila pohromu súvisiacu so starnutím populácie, zvyšujúcim sa výskytom demencie a nedostatkom zamestnancov v sociálnych službách? „Svetové organizácie od Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) cez Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), Európsku komisiu až po Eurofound sa už prebudili a hovoria, že je nutné urobiť nejakú zmenu. Dopady starnutia vrátane demencie budú z pohľadu dlhodobej starostlivosti čoskoro veľký problém,“ hovorí predseda Global Ageing Network Ing. Jiří Horecký, Ph.D., MBA, ktorý je taktiež prezidentom Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb Českej republiky.

• Vo výzve ste spomenuli, že v Európe chýba viac než milión pracovníkov v sociálnych službách. Ako sa situácia v jednotlivých krajinách líši?

Európske štáty môžeme rozdeliť na tie, ktoré zamestnancov v sociálnych službách prijímajú – to je napríklad Nemecko, a na krajiny, odkiaľ najčastejšie ľudia odchádzajú – to je Poľsko, Rumunsko, ale taktiež Slovensko. Česká republika je na tom relatívne dobre. Má totiž z tohto pohľadu dve obrovské výhody. Jednak Česi nie sú všeobecne tak ochotní sa sťahovať za prácou, nieto do zahraničia, a jednak tu máme jedny z najnižších kvalifikačných kritérií v Európe. U nás stačí, aby mal človek ukončené základné vzdelanie a čistý trestný register, a môže začať pracovať v sociálnych službách. Kvalifikáciu si potom môže dokončiť do osemnástich mesiacov od nástupu do práce. Druhý extrém je potom napr. v Holandsku, kde prv, než sa vôbec môžete „dotknúť“ seniora, musíte prejsť trojročným vzdelávaním. V západnej Európe sa uplatňujú všeobecne omnoho vyššie kvalifikačné kritéria. Má to pochopiteľne aj svoje nevýhody. Napríklad tu môžete prijať aj niekoho, kto je pre tú prácu celkom nevhodný, nie je tam ten potrebný „filter“. Takíto ľudia potom veľmi skoro odchádzajú.

• Je vôbec dosť ľudí, ktorí by v sociálnych službách mohli a chceli pracovať?

Západné európske krajiny to riešia legálnymi migračnými programami z Maroka, južnej Afriky, Vietnamu, Indie, Brazílie atď. Tam to funguje naozaj vo veľkom, napriek tomu to ale nestačí k pokrytiu potrebných počtov zamestnancov.

V štúdii OECD „Who cares?“ a v EU Care Strategy bolo identifikovaných niekoľko základných dôvodov, prečo máme tých zamestnancov málo. Jednak je to stále nízke finančné odmeňovanie. S výnimkou Dánska a Luxemburska v žiadnej krajine nedosahuje priemerná mzda v sociálnej oblasti priemerné mzdy v ekonomike.

Ďalšími dôvodmi, prečo sa ľudia do tejto oblasti nehrnú alebo v nej nezostávajú, je vysoká psychická a fyzická náročnosť, nízka spoločenská prestíž alebo obmedzená možnosť kariérneho rastu a rozvoja. To všetko je tu horšie než v zdravotníctve. Zdravotníci majú vyššiu spoločenskú prestíž, ale aj lepšie možnosti kariérneho rastu.

• Vo svojom úvodnom slove vo „výzve vládam celého sveta“ pripomínate, že každý rok, kedy sa vyhneme rozhodnutiu o vytvorení, pretvorení alebo reforme systémov a zariadení dlhodobej starostlivosti alebo ich odložíme, znamená podstatne vyššie náklady a zásadné dopady pre budúcnosť. Mohli by ste byť konkrétnejší? Aké dopady na ekonomiku je možné očakávať – máte dajme tomu aj nejaké prepočty?

Dubravka Šuica, podpredsedníčka Európskej komisie zodpovedná za problematiku starnutia, sa ma pýtala, keď som jej predával našu správu, čo by pre to ešte mohla Európska komisia urobiť. Povedal som jej, že by mali dopočítať tie čierne scenáre. Spočítať, aké dopady bude mať ničnerobenie na ekonomiky jednotlivých krajín. Takže tie prepočty nemáme, ale požiadali sme o ne Európsku komisiu. Je ale jasné, že pokiaľ sa nič nestane, budú sa tie relatívne kapacity ďalej znižovať.

Keď sa pozrieme na kapacity služieb a vezmeme k tomu krivku starnutia populácie, kapacity sa znižujú. Absolútne sa síce zvyšujú, rastie trochu počet lôžok, ale v porovnaní s rastúcou potrebou nám to vlastne klesá. Pokiaľ to tak bude ďalej pokračovať, bude sa presúvať bremeno starostlivosti viac a viac na rodiny. Rodina to v nejakom momente prestane zvládať pri zamestnaní a začne opúšťať trh práce. A na to už prepočty máme. Je to pre štát úplne ten najdrahší variant.

Pokiaľ niekto odíde z trhu práce, obzvlášť trebárs päť rokov pred dôchodkom, je to obrovský problém. Jednak to má vplyv na dôchodok, jednak sa tým prehlbuje tzv. gender pay gap, pretože väčšinou sa starajú ženy. A keď sa potom tí ľudia snažia vrátiť na trh práce, prácu už väčšinou nezoženú. Z prieskumov taktiež vieme, že sa u týchto ľudí zásadne zhoršuje psychické aj fyzické zdravie, čo zaťažuje zdravotný systém. Takže nechať všetko na rodinách a nijak im nepomôcť je pre štát ten najdrahší variant. A keď sa toto deje vo veľkom, sú tu makroekonomické obavy, čo spôsobí výpadok veľkého počtu ľudí z trhu práce. V krajinách s vyššou nezamestnanosťou, ako je napríklad Španielsko, to nemusí byť tak zásadný problém. Ale v krajinách s dlhodobo nízkou nezamestnanosťou, respektíve nedostatkom ľudí na trhu práce to môže mať zásadné negatívne makroekonomické dopady.

Dlhodobá starostlivosť sa môže týkať celkovo až dvadsiatich percent osôb s nižšou sebestačnosťou, ale keby sme vzali len polku z toho, že by sa to týkalo len desiatich percent a deväťdesiat by sa muselo postarať, bude to mať zásadné dopady na výdaje spojené so sociálnou politikou a zdravotníctvom.

• Akú úlohu by teda mala v budúcnosti hrať neformálna starostlivosť?

Stále to bude ten hlavný pilier, sedemdesiat až osemdesiat percent, na tom sa nič nezmení. Najmenej neformálna starostlivosť je v škandinávskych krajinách, kde je to viacej založené na verejných službách. Najviac potom v takých tých tradične rodinných krajinách, ako je Taliansko, Španielsko – stredozemné krajiny. Neformálna starostlivosť bola v Európskej únii vyčíslená na štyridsať miliárd hodín a štyristo miliárd eur. Z toho vlastne môžeme aj odvodiť, koľko by stálo navýšenie kapacít o desať percent. Neformálna starostlivosť potrebuje podporu. Pokiaľ robíte pestúna, máte nielen finančnú podporu, ale taktiež podporu sprevádzajúcich organizácií – profesionálov, ktorí dochádzajú do rodín, radia im, vzdelávajú ich a dostávajú za to zaplatené.

• Aká je vaša ambícia v čele Global Ageing Network?

Jediné, čo môžeme urobiť, je svietiť tým červeným svetlom, iniciovať a akcelerovať zmeny na úrovni jednotlivých vlád. Preto sme urobili aj tú výzvu. Pracovali sme na nej rok a napísali ju tak, aby bola aplikovateľná na väčšinu krajín. Možno trochu menej v Južnej Amerike a Afrike, pretože tam sa až teraz začínajú vytvárať systémy dlhodobej starostlivosti. Ale zatiaľ máme prevažne pozitívne ohlasy a napríklad vo Francúzsku, Rakúsku, Austrálii sa toho chytili a začínajú o tom hovoriť na vládnej úrovni. V Poľsku, kde je pred voľbami, sa to stáva súčasťou debát. Celkovo je o to vlastne ďaleko väčší záujem, než sme čakali. Napokon všetky relevantné svetové organizácie od WHO cez OECD, Európsku komisiu až po Eurofound sa v posledných piatich rokoch prebudili a hovoria, že je nutné urobiť nejakú zmenu. Dopady starnutia vrátane demencie budú z pohľadu dlhodobej starostlivosti čoskoro veľký problém.

(zdroj OECD, Štúdia „Who Cares“)