Podľa novej štúdie „paradox obezity“ neexistuje
Pomer pásu k výške je lepším ukazovateľom výsledkov u pacientov so srdcovým zlyhaním ako BMI. Nový výskum vyvrátil myšlienku „paradoxu obezity“, ktorý predpokladá, že u pacientov so srdcovým zlyhaním, ktorí majú nadhmotnosť alebo obezitu, je menšia pravdepodobnosť, že skončia v nemocnici, alebo zomrú, ako u ľudí s normálnou hmotnosťou.
Štúdia publikovaná v marci 2023 v European Heart Journal upozorňuje, že pokiaľ lekári merajú pomer pásu k výške svojich pacientov namiesto toho, aby hodnotili ich index telesnej hmotnosti (BMI), domnelá výhoda prežitia u osôb s BMI 25 kg/m2 a viac sa stratí.
„Paradox obezity“ sa vzťahuje na kontraintuitívne zistenia, ktoré naznačujú, že aj keď ľudia s nadhmotnosťou alebo obezitou majú väčšie riziko vzniku srdcových problémov, akonáhle sa u nich rozvinie srdcové ochorenie, zdá sa, že práve tí s vyšším BMI sú na tom lepšie a menej pravdepodobne zomrú ako ľudia s normálnou hmotnosťou. V minulosti boli navrhnuté rôzne vysvetlenia, vrátane skutočnosti, že akonáhle sa u niekoho rozvinú srdcové problémy, tuk navyše ho určitým spôsobom chráni pred ďalšími zdravotnými problémami a smrťou, zvlášť keď ľudia, u ktorých sa rozvinie ťažké a chronické ochorenie, často chudnú.
„Z tohto vysvetlenia sa mohlo zdať, že život s obezitou je dobrá vec pre pacientov so srdcovým zlyhaním a zníženou ejekčnou frakciou. Vedeli sme, že to nemôže byť správna úvaha a že obezita musí byť skôr zlá než dobrá. Počítali sme s tým, že časť problému spočíva v tom, že BMI je slabým ukazovateľom toho, koľko tukového tkaniva pacient má,“ uviedol vedúci výskumu prof. John McMurray z University of Glasgow (UK).
BMI totiž nezohľadňuje zloženie telesného tuku, svaly a kosti alebo to, kde je tuk distribuovaný. „Bolo by možné predpokladať, že americký profesionálny zápasník, ktorý má viac svalov, a japonský zápasník sumo, ktorý má viac tuku, obaja s rovnakým BMI, by mali podobné riziko kardiovaskulárnych ochorení?“ pýtajú sa v sprievodnom úvodníku štúdie kardiológ prof. Stephan von Haehling a výskumný pracovník Dr. Ryosuke Sato z lekárskeho centra University of Göttingen v Nemecku.
Táto štúdia je prvá, ktorá sa zaoberá rôznymi spôsobmi merania veľkosti a proporcií pacientov, vrátane BMI, ale tiež antropometrickými meraniami, ako je pomer pásu k výške, obvodu pásu a pomeru pásu k bokom, úpravou výsledkov pacientov, a berie do úvahy aj ďalšie faktory, ktoré hrajú úlohu v týchto výsledkoch alebo ich predpovedajú, ako sú hodnoty natriuretických peptidov.
„Natriuretické peptidy sú najdôležitejšou prognostickou premennou u pacientov so srdcovým zlyhaním. Normálna koncentrácia natriuretických peptidov u ľudí so srdcovým zlyhaním stúpa, ale pacienti s obezitou majú nižšie koncentrácie ako tí s normálnou hmotnosťou,“ vysvetlil prof. McMurray.
Spolu s kolegami analyzoval dáta 1 832 žien a 6 567 mužov so srdcovým zlyhaním a zníženou ejekčnou frakciou, ktorí boli zaradení do medzinárodnej randomizovanej kontrolovanej štúdie PARADIGM-HF, prebiehajúcej v 47 krajinách na šiestich kontinentoch. Keď boli pacienti randomizovaní, lekári zhromaždili údaje o BMI, krvnom tlaku, antropometrických meraniach, výsledkoch krvných testov, anamnéze a liečbe. Vedcov zaujímalo, ktorí pacienti boli hospitalizovaní so srdcovým zlyhaním alebo kto na toto ochorenie zomrel.
„Obesity survival paradox“ ukázal nižšiu úmrtnosť u ľudí s BMI 25 kg/m2 a viac, ale to bolo eliminované, keď výskumní pracovníci upravili výsledky tak, aby zohľadňovali všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť výsledky, vrátane hodnôt natriuretických peptidov. „Paradox bol oveľa menej zjavný, keď sme sa pozreli na pomery pásu k výške, a zmizol po úprave o prognostické premenné. Po úprave BMI a pomeru pásu k výške sa ukázalo, že viac telesného tuku bolo spojené s vyšším rizikom úmrtia alebo hospitalizácie pre srdcové zlyhanie, ale bolo to zreteľnejšie u pomeru pásu k výške. Keď sme sa pozreli na pomer pásu k výške, zistili sme, že horných 20 percent ľudí s najväčším množstvom tuku malo o 39 percent zvýšené riziko hospitalizácie pre srdcové zlyhanie v porovnaní s ľuďmi z dolných 20 percent, ktorí mali najmenej tuku,“ uviedol hlavný autor štúdie Dr. Jawad Butt z Kodanskej univerzitnej nemocnice Rigshospitalet v Kodani.
BMI by mohol nahradiť WHtR
Ak prof. McMurray zhrnul, štúdia ukazuje, že žiadny „paradox prežitia obéznych“ neexistuje, ak je používaný lepší spôsob merania telesného tuku. „BMI neberie do úvahy umiestnenie tuku v tele ani jeho množstvo v pomere ku svalstvu alebo hmotnosti kostry, ktoré sa môžu líšiť podľa pohlavia, veku a rasy. Konkrétne u srdcového zlyhania prispieva zadržaná tekutina k telesnej hmotnosti. Práve indexy, ktoré nezahŕňajú hmotnosť, ako je pomer pásu k výške, objasnili skutočný vzťah medzi telesným tukom a výsledkami pacientov v našej štúdii a ukázali, že väčšia adipozita je v skutočnosti spojená s horšími, a nie lepšími výsledkami, vrátane častejšej hospitalizácie a horšej kvality života,“ dodáva.
Obezita teda nie je dobrá, a to ani u pacientov so srdcovým zlyhaním a zníženou ejekčnou frakciou. Tieto pozorovania vyvolávajú otázku, či chudnutie môže zlepšiť výsledky a ak sú potrebné ďalšie práce, ktoré by to overili. Vo Veľkej Británii teraz National Institute for Health and Care Excellence (NICE) odporúča, aby sa pre bežnú populáciu namiesto BMI používal pomer pásu k výške, a lekári sú vyzývaní, aby tento prístup uplatňovali aj u pacientov so srdcovým zlyhaním.
„Je to dôležité, pretože poddiagnostikovanie srdcového zlyhania u ľudí žijúcich s obezitou je hlavným problémom primárnej starostlivosti. Symptómy dýchavice pacientov sú často považované len za dôsledok obezity. Obezita je rizikovým faktorom a hnacou silou srdcového zlyhania. Zatiaľ čo v minulosti mohol byť pre pacientov so srdcovým zlyhaním a zníženou ejekčnou frakciou problémom úbytok hmotnosti, dnes je to obezita,“ varuje prof. McMurray.
„Súčasné zistenia vyvolávajú poplach ohľadom termínu ‚paradox obezity‘, o ktorom sa tvrdí, že je založený na BMI. Môžeme povedať obéznym pacientom so srdcovým zlyhaním, aby zostali takí, akí sú? Aby sme túto otázku adekvátne vyriešili, paradox obezity by mal byť revidovaný aj u pacientov so srdcovým zlyhaním so zachovanou ejekčnou frakciou (HFpEF) a u štíhlych pacientov so srdcovým zlyhaním pomocou WHtR [pomer pásu k výške], ktorý lepšie odráža patofyziologické procesy obezity, ale opodstatnené je tiež používanie ďalších testov k overeniu účinku úbytku hmotnosti u ‚skutočne‘ obéznych pacientov so srdcovým zlyhaním s vysokým WHtR,“ uviedli prof. von Haehling a Dr. Sato vo svojom úvodníku.
Obmedzenie štúdie spočíva v tom, že môže byť ťažšie presne zmerať telesné tvary, ako je obvod pásu, zvlášť keď meranie robia rôzni ľudia, a môžu existovať ďalšie neznáme faktory, ktoré by mohli ovplyvniť výsledky. Analýza bola vykonaná na základe merania a ďalších údajov získaných v čase, kedy sa účastníci zapojili do štúdie, a nezohľadňovala žiadne zmeny hmotnosti alebo obvodu pásu počas obdobia sledovania; neboli k dispozícii žiadne údaje o kardiorespiračnej zdatnosti účastníkov, ktoré by mohli mať vplyv na väzbu medzi antropometrickými meraniami a výsledkami; a nakoniec len 153 pacientov malo nižšiu hmotnosť s BMI pod 18,5 kg/m2 a 171 pacientov s pomerom pásu k výške nižším ako 0,4 (hodnota 0,5 je považovaná za zdravý pomer), takže výsledky štúdie nemôžu extrapolovať na pacientov s nízkym BMI alebo pomerom pásu k bokom.