Preskočiť na obsah

Les, ktorý vysadíme dnes, nám prinesie výsledky o desať, pätnásť rokov

DJI_0136
Foto archív JLF v Martine UK

S akademickými hodnostármi Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine Univerzity Komenského sme hovorili o nedostatku lekárov na Slovensku, kvalite a kapacitách výuky medicíny, motiváciách pre budúcich vedcov aj o slovensko-českej vzájomnosti v medicíne.

  • Slovensko sa dlhodobo stretáva s nedostatkom lekárov aj sestier a covidová situácia to ešte prehĺbila – ako na tento stav reaguje štát a ako lekárske fakulty? V ktorých odboroch je situácia najdramatickejšia?

Prof. MUDr. Mgr. Juraj Mokrý, PhD., prodekan pre štúdium všeobecného lekárstva v slovenskom jazyku: Štát sa nanešťastie dosť nekonzistentne snaží, aby lekárske fakulty naberali viac študentov. Nekonzistentne z toho dôvodu, že v niektorom roku žiada, aby sme prijali o päťdesiat percent uchádzačov viac, v inom roku žiada, aby sme zobrali toľko, koľko bežne berieme. Z toho potom vyplýva nerovnomernosť v rámci počtu prijímaných študentov. Môžeme povedať, že pre potreby Slovenska, keby nikto neodchádzal, bol by aktuálny stav pravdepodobne udržateľný, avšak keďže je relatívne veľký odchod študentov a absolventov do zahraničia, tak to udržateľné dlhodobo asi nebude. Najväčšie požiadavky sú práve na odbor všeobecné lekárstvo, zubné lekárstvo a ošetrovateľstvo. My sa snažíme vo všetkých týchto troch študijných programoch ísť v podstate na maximum kapacitných možností našej fakulty. Momentálne je to zhruba 100–120 nových študentov všeobecného lekárstva v slovenskom jazyku za rok, zhruba 11 študentov zubného lekárstva a teraz sme dokonca prijali až 60 študentov ošetrovateľstva.

Prof. MUDr. Ján Švihra, PhD., prodekan pre doktorandské štúdium a ďalšie vzdelávanie: V špecializačnom štúdiu sa mnoho rokov stretávame s tým, že nie je dostatočný počet absolventov. Generácia najmä lekárov prvého kontaktu starne a absolventi adekvátne nedoplňujú počty lekárov v tomto povolaní. Odhaduje sa, že až 50 percent týchto lekárov je starších ako 60 rokov. Rovnaké alarmujúce čísla sú mimochodom aj v Českej republike. Pred viacerými rokmi pristúpilo Ministerstvo zdravotníctva SR k špecifickej forme špecializačného štúdia, s výraznou podporou štátu. Avšak tento rezidentský program nevykryje chýbajúce kapacity, ktoré vznikajú po odchode lekárov do dôchodku. My máme istú limitovanú kapacitu, avšak nožnice sa roztvárajú, pretože počet chýbajúcich lekárov sa bude dramaticky zvyšovať. Odliv lekárov do západoeurópskych krajín sa nevyskytuje iba v Českej a Slovenskej republike. To je prúd, ktorý ide z východu na západ a zo západu na sever. Rovnaké problémy začínajú mať vo Francúzsku či v Nemecku, čo predtým nebývalo, už dávno majú tieto problémy vo Veľkej Británii... Uvidíme, ako sa k tomu postaví Európska únia. Myslím si, že po niekoľkých rokoch tu bude veľký problém vôbec nájsť lekára prvého kontaktu, ale aj špecialistu.

Prof. MUDr. Dušan Dobrota, CSc., prodekan pre vedu a výskum: Aj moja skúsenosť zo stáží v zahraničí je taká, že v západnej Európe dosť klesá záujem o štúdium medicíny, a to z viacerých dôvodov. Štúdium medicíny je veľmi náročné a trvá šesť rokov. Po skončení ďalšie špecializačné štúdium v trvaní 3 až 5 rokov a prakticky ďalšie celoživotné vzdelávanie. Výkon povolania je veľmi rizikový a kontrolovaný na viacerých úrovniach. Mládež na západe do takéhoto rizikového povolania častokrát nechce ísť. Na Slovensku zatiaľ záujem o štúdium je niekoľkonásobne vyšší, konkrétne na našej fakulte máme na všeobecné lekárstvo okolo 1100–1200 uchádzačov na približne 100–120 miest.

  • Čím motivovať maturantov, aby si medicínu zvolili ako svoju budúcu profesiu?

Prof. Mokrý: V prípade všeobecného lekárstva je približne každý ôsmy až desiaty uchádzač prijatý na štúdium na našej fakulte. To je relatívne dobré, lebo máme z čoho vyberať. Vzniká však otázka, či sú to tí najlepší absolventi stredných škôl. Vieme, že záujem o medicínu ako takú existuje, avšak mnohí z tých najlepších maturantov, ktorí sú prijatí aj u nás, sa následne nezapíšu, pretože boli prijatí aj na inú lekársku fakultu, či už v Čechách, v Nemecku alebo v Rakúsku. Študenti si volia radšej túto cestu a pre nás to znamená odliv kvalitných uchádzačov do zahraničia. Súvisí to s rôznymi faktormi, najmä s overenou skutočnosťou, že na zahraničnom trhu práce majú následne väčšiu šancu uplatniť sa. Neodchádzajú preto, že spochybňujú kvalitu štúdia u nás, ale preto, že keď absolvujú v Čechách, majú aj väčšiu šancu sa v Čechách zamestnať. Zhruba dvadsať percent prijatých uchádzačov sa nakoniec rozhodne pre štúdium v zahraničí.

V zubnom lekárstve je ešte väčší rozdiel. Zhruba každý desiaty až jedenásty môže byť prijatý, čiže záujem je obrovský. V nelekárskych študijných programoch – v ošetrovateľstve, pôrodnej asistencii a verejnom zdravotníctve – môže byť prijatý približne každý druhý uchádzač.

Prof. Dobrota: Pár rokov dozadu sa na pôde našej fakulty uskutočnilo diskusné zhromaždenie s dvoma témami – zastavme korupciu v zdravotníctve a prečo vychovávame lekárov pre zahraničie na margo toho, že nám už niektorí prijatí študenti odchádzajú von. Objavil sa tam jeden zaujímavý údaj, ktorý povedal pán Gabriel Šípoš z Transparency International na Slovensku, ktorá robila anketu medzi lekármi, ktorí odišli do zahraničia. Dôvodom bola na prvom mieste, bola vybavenosť nemocníc, na druhom mieste boli vzťahy medzi lekárskym personálom, čo je možno podmienené aj nedostatkom lekárov a sestier, a plat bol až na treťom mieste.

Doc. MUDr. Martin Janík, PhD., prodekan pre štúdium všeobecného lekárstva v anglickom jazyku: Ja som optimista. Lekársku profesiu považujem za perspektívnu, takže záujem o štúdium medicíny bude stále veľký a bude priťahovať mladých ľudí, aby sa vydali na túto profesnú cestu.

Prof. Švihra: Rád by som dodal jednu vec, lebo to je zásadné. My vychovávame lekárov, a ak chce niekto vykonávať lekárske povolanie, musí mať licenciu. Od momentu, ako je prijatý študent zapojený do vzdelávania až po moment, keď licenciu získa, ubehne minimálne 9–12 rokov. Ak si spočítame, že uchádzač má osemnásť rokov pri vstupe na lekársku fakultu, potom licenciu pre vykonávanie lekárskeho povolania získava ako tridsaťročný. Inak povedané, ak vieme, že nám chýba obrovský počet lekárov, už teraz musíme pracovať na tom, aby sme de facto vysadili les, ktorý nám za desať, dvanásť rokov prinesie výsledky. To je veľmi vážna vec.

  • Aká je pripravenosť maturantov na štúdium na lekárskych fakultách – vnímate v tomto ohľade znižujúcu sa úroveň stredoškolského vzdelania, či nie?

Prof. Mokrý: Ja by som to neformuloval tak, že sú menej pripravení, ako boli. Otázka znie, či na medicínu idú tí najpripravenejší. Voľakedy to bývalo tak, že tí najlepší v triede sa jednoducho rozhodli ísť študovať najťažšie odbory. Medzi nimi bola aj medicína. Dnes lukratívnosť toho, práve aj s ohľadom na ďalekú perspektívu, až taká nie je. Treba ale povedať, že za posledných päť rokov sa nám hranica prijatia a úspešnosť na testoch výrazne nezmenili. Keď to však porovnáme za posledných dvadsať rokov, tak sa hranica zmenila významne. Bývali sme na úrovni 80 percent úspešnosti, teraz sme sa posunuli zhruba na 70–71 percent. Rozdiel pozorujeme v prvých ročníkoch, pretože schopnosť myslieť, syntetizovať poznatky, rýchlo sa naučiť u stredoškolákov nie je taká, ako to bolo v minulosti. Tam vidíme zásadný rozdiel. V iných odboroch, ako je všeobecné lekárstvo, je tento rozdiel ešte dramatickejší. Okrem absolventov gymnázií sa prijímajú aj študenti, ktorí nemajú taký základ z predmetov, ktoré sú prerekvizitou na to, aby mohli študovať zdravotnícke odbory. Potom musíme na fakulte umelo dobiehať to, čo majú zameškané zo strednej školy. My sa to samozrejme snažíme počas štúdia dobehnúť, aby náš absolvent dosiahol všetky definované výučbové ciele.

Prof. Dobrota: Ja by som to len potvrdil. Učím lekársku chémiu a biochémiu v prvom a druhom ročníku, takže som so študentmi po ich nástupe v priamom kontakte. Ich všeobecná vedomostná úroveň, z predmetov, ktoré majú na prijímacích pohovoroch, to znamená chémia a biológia, výrazným spôsobom klesla vzhľadom na to, keď porovnáme situáciu po roku 1989, lebo systém prijímacích skúšok je stále rovnaký. Mali sme 80 otázok z chémie a 80 otázok z biológie, pokiaľ boli prijímacie pohovory prezenčné. Skutočne je vidieť, že každý rok hranica potrebná na prijatie mierne klesala o jeden až dva body. V ostatných rokoch sa hranica trochu ustálila na približne 70% bodovom zisku z celkového počtu bodov.

Prof. Švihra: Ja to doplním zasa z praktického hľadiska, že štúdium zdravotníckych vied, lekárskych i nelekárskych, je celoživotné vzdelávanie. Máme mnoho prípadov, keď aj veľmi dobrý študent počas štúdia na lekárske fakulte sa v praxi neosvedčil a naopak priemerný študent dosiahol v praxi vynikajúce výsledky. Medicína je beh na dlhé trate a mnohí v sebe dokážu nájsť možno nejakú inú motiváciu, ktorú nenašli na fakulte, a skutočne sa v praxi zlepšia. Bral by som to z dlhodobého hľadiska pozitívne, aby sme nevytvorili dojem, že naši uchádzači sú horší a horší.

  • Koľko medikov po prvom ročníku skončí, respektíve koľko ich nakoniec štúdium dokončí?

Prof. Mokrý: Je to menej ako desať percent a je to práve vďaka tomu silnému „situ“, ktoré je v rámci prijímacieho konania. V podstate sú dve možnosti, buď prijať viac uchádzačov a potom robiť „sito“ počas štúdia, alebo ako volíme my, aj vzhľadom na kapacity, ktoré máme, spraviť prísny výber v rámci prijímacieho konania. Z jednej osminy až desatiny, ktorú prijmeme, je potom počet neúspešných minimálny, na úrovni 5–10 percent. Iné je to v rámci všeobecného lekárstva v anglickom jazyku, ale to súvisí s rôznymi inými faktormi, ktoré do toho vstupujú, nie len s kvalitou uchádzačov, ktorých prijmeme. Potom by bolo treba rozlíšiť, či ukončili štúdium medicíny ako také, alebo ho dokončili niekde inde, čo je väčšina prípadov.

Doc. Janík: Čo sa týka prijatých uchádzačov v anglickej vetve všeobecného lekárstva, počty sú v podstate identické. Pohybujeme sa v diapazóne 100–130 prijatých do prvého ročníka. Drop rate je o niečo vyšší ako v slovenskej vetve, ale keby sme si odmysleli tých študentov, ktorí vo vyšších ročníkoch dobrovoľne prestúpia na iné lekárske fakulty, tak sa taktiež pohybujeme niekde okolo desiatich percent. Môžem však povedať, že časť týchto študentov zanechá štúdium aj dobrovoľne, pretože v prvom či druhom ročníku zistí, že medicína nie je to pravé, čo si vybrali.

  • Aký je vôbec záujem zahraničných študentov o štúdium medicíny na Slovensku? Z akých krajín k vám prichádzajú najviac a ako ich získavate?

Doc. Janík: Štúdium všeobecného lekárstva pre zahraničných študentov je na našej fakulte etablované už dlhodobo, približne dvadsať rokov. Je niekoľko možností, ako sa k nám študenti hlásia. Využívame jednak služby rôznych študijných agentúr, ktoré v podstate figurujú ako naši obchodný zástupcovia a zabezpečujú celý rekrutačný proces uchádzačov. Pomerne veľké komunity študentov, ktoré sú tu v Martine, máme predovšetkým zo severských krajín, ako je Nórsko či Island, ale samozrejme máme medikov i z Nemecka a Rakúska, ktoré sa perspektívne ukazujú ako možný dobrý zdroj študentov. Ďalej máme študentov zo Seychel, z Izraela, Francúzska, Poľska... Je to taký koktail z rôznych krajín sveta. Ďalšia možnosť, ako sa k nám môžu záujemci hlásiť, je cez individuálne prihlásenia. Výbornú reklamu nám taktiež robia študenti, čo už tu študujú a šíria dobré meno fakulty vo svojich domácich krajinách. Samozrejme fungujú aj rôzne propagačné aktivity, študentské veľtrhy , ktoré, žiaľ, boli za posledné obdobie decimované epidemiologickou situáciou. Pevne verím, že sa tieto aktivity rozbehnú naplno v blízkej budúcnosti.

  • Po splnení akých podmienok by bol priestor pre navýšenie výučbových kapacít v slovenskej i anglickej paralelke?

Prof. Mokrý: V predklinike a teórii nám chýba personál, priestory máme dobré. V klinike sú to priestory, počet pacientov a personál. Martin je relatívne malé mesto. Nemocnica má síce veľký spád, ale počet pacientov a lôžok je výrazne nižší ako napríklad v spáde Bratislavy. Pohybujeme sa už na hrane možností. Aktívne to riešime vyhľadávaním ďalších zmluvných pracovísk v okolí Martina, a takisto aj študenti, ktorí sú zo zahraničia, majú možnosť časť praxe absolvovať doma, čo nám pomáha ich na fakulte udržať. Samozrejme všetko z toho, čo som spomenul, je naviazané na peniaze.

Doc. Janík: Aj v anglickej vetve sa blížime maximálnej možnej kapacite prijímaných študentov. Myslím si, že prijatie väčšieho množstva medikov pri aktuálnej infraštruktúre fakulty by mohlo mať až kontraproduktívny efekt.

Prof. Švihra: Ja by som doplnil, že sa nejedná iba o študentov, ktorí študujú všeobecné a zubné lekárstvo či nelekárske smery, ale aj o lekárov, ktorí sa vzdelávajú v špecializačnom štúdiu. Tam vzdelávame približne 1100 lekárov. To znamená, že dopady na personálne a ostatné kapacity Jesseniovej lekárskej fakulty sú mimoriadne. Ale zvládame to!

Prof. Dobrota: Univerzitná nemocnica Martin, čo je naša klinická výučbová základňa, má pomerne veľkú kapacitu postelí. Je tam okolo 840 lôžok, ale bohužiaľ – a úplne paradoxne –, napríklad poisťovne vôbec nezohľadňujú tú skutočnosť, že tu okrem liečebnopreventívnej starostlivosti prebieha nielen pregraduálna výučba, ale aj postgraduálna výchova špecialistov. Samozrejme to potom súvisí s tým, čo už bolo povedané, teda že kapacitné možnosti vyučujúcich v pregraduáli i postgraduáli sú obmedzené.

  • Stretávate sa, podobne ako v rade iných krajín, s nedostatkom učiteľov základných teoretických odborov (anatómia, histológia, fyziológia...)?

Prof. Mokrý: Myslím si, že fakulta má celkom dobrú politiku v tom, že pre základné odbory si postupne vychováva v rámci doktorandského štúdia nástupcov akademickej štafety. Máme skôr opačný problém. Niekedy sa nepodarí nájsť miesto pre niektorého absolventa PhD., ktorý by aj bol prospešný. Riešime to z rôznych grantov, a tým kompenzujeme v podstate deficit financií priamo od štátu. V rámci predkliniky a teórie teda nevnímame až taký nedostatok učiteľov, ako je to v klinike. Tam je odliv pedagógov väčší ako záujem klinických pracovníkov o akademickú kariéru, pretože k lekárskym povinnostiam sa im nabaľujú povinnosti pedagogické a vedecké, čo mnohých odrádza.

  • To je celkom zaujímavé, pretože v ČR je to skôr naopak...

Prof. Mokrý: Je otázka, aké kritéria sú nastavené na to, kto má základné predmety učiť. Ak by sme hovorili, že tam chceme prijímať len absolventov všeobecného lekárstva, boli by sme na tom úplne rovnako ako v Českej republike. Sme ale oveľa otvorenejší, to znamená, že si dokážeme „obrúsiť“ aj absolventov iných odborov, ako sú veterinárni lekári či prírodovedci, ktorí sú takisto schopní po čase a po tom, ako absolvujú doktorandské štúdium a pedagogickú prax, výrazne napomáhať v rámci pregraduálneho vzdelávania medikov.

Prof. Dobrota: Pochopiteľne, ideálne by bolo, keby aj v základných odboroch učili hlavne absolventi lekárskej fakulty.

  • Nakoľko sa darí do výučby zaraďovať predmety týkajúce sa komunikačných schopností?

Prof. Mokrý: Čo sa týka komunikácie, okrem tých prístupov, ktoré získavajú študenti v rámci povinných klinických predmetov, majú aj dva semestre komunikácie v klinickej praxi vo štvrtom a piatom ročníku, takže v čase, keď sú na klinikách a môžu si to prakticky vyskúšať. Toto sme zaradili asi pred šiestimi rokmi do kurikula a je na to od medikov dobrá odozva.

  • Aká je proporcia praktickej výučby v rámci klinických stáží? Ako ochotne pacienti vo fakultných nemocniciach spolupracujú s medikmi pri výučbe?

Prof. Mokrý: Proporcia je viac, ako vyžadujú nariadenia Európskej únie – to znamená, že sme zhruba na úrovni 60 percent praktickej a 40 percent teoretickej výučby. Treba povedať, že nie každý pacient je ochotný spolupracovať, ale tým, že ide o univerzitné nemocničné zariadenie, pacienti sú vedení k tomu, aby rátali s tým, že aj študent je súčasťou chodu nemocnice. A byť pacientom v univerzitnej nemocnici, aspoň ja to tak vnímam, je do určitej miery výsadou, aj s ohľadom na zabezpečenie tej najkvalitnejšej zdravotníckej starostlivosti.

Prof. Švihra: Z Európskej únie bola požiadavka viac a viac akcelerovať praktickú výučbu, to znamená praktické zručnosti, ktoré sa snažíme implementovať práve do pregraduálneho štúdia v posledných ročníkoch. Ja môžem sám za seba povedať, že na urológii sme zmenili systém tak, aby sa študenti stávali asistentmi, tých kolegov, ktorí majú na starosti pacientov. Z toho potom vychádza aj praktická zručnosť, pretože pacienti úplne inak vnímajú tohto budúceho lekára, ktorý sa stáva súčasťou tímu, ako keby prišla skupina piatich alebo desiatich medikov. Toto bol náš úmysel. Začali sme s tým v tomto akademickom roku a verím, že sa nám to podarí naplniť. Funguje to tak, že študenti majú počas istého obdobia vyčlenený čas práve len na daný klinický predmet, ktorý majú ukončený skúškou. My sa s tým učíme oboznamovať aj ďalších kolegov z ostatných kliník a verím, že to prinesie svoje ovocie.

  • Do akých odborov mladí lekári po absolutóriu smerujú najčastejšie?

Prof. Švihra: Je to všeobecné lekárstvo pre dospelých, pediatria, anesteziológia a chirurgia. To sú veľmi vyhranené oblasti, kde sa prihlasujú absolventi. To je ten paradox, o ktorom som hovoril – napriek tomu, že sa mladí lekári vzdelávajú v pediatrii a vo všeobecnom lekárstve, tie nožnice sa roztvárajú. Musí tu zaznieť, a zaznieva to aj v Českej republike, že keď každý rok navýšime počty absolventov o približne 15 percent, tak len vyrovnáme trend, ktorý sa neznižuje. U nás na Slovensku je situácia rovnaká, myslím si, že ešte horšia. Síce akcelerujeme to, aby boli väčšie skupiny pediatrov a všeobecných lekárov v prvom kontakte, ale niekedy sa nám zdá, že chytáme mačku za chvost, a že tá mačka nám utiekla.

  • Darí sa už behom štúdia motivovať poslucháčov k voľbe odborov, ktoré sú v praxi personálne najviacej ohrozené?

Prof. Švihra: Nenechali sme to na náhode. Pozývame si našich študentov na diskusie s absolventmi, eventuálne s ľuďmi, ktorí im majú čo povedať o ich budúcom povolaní, aby sme im ukázali pracovné pozície a cestu, ako ich získať. Jednotlivé vyššie územné celky majú svoje lokálne nemocnice, a práve tieto motivujú aj finančne absolventov, aby ich zabezpečili na chýbajúcom pracovnom mieste a pozícii. Takže aj toto robíme a pred ukončením štúdia zvyšujeme nábor, aby naši absolventi boli aktívne zapojení do celého procesu. Vždy našim medikom hovorím, že sa o nich postaráme aj pred skončením štúdia a aj po skončení štúdia. Toto je filozofia Jesseniovej lekárskej fakulty, a nie len to, my sa v budúcnosti postaráme aj o ich kontinuálne vzdelávanie.

  • Koľko absolventov odchádza do zahraničia?

Prof. Mokrý: Podľa skúseností z predošlých rokov je to zhruba dvadsať percent absolventov, ktorí sa, žiaľ, rozhodnú ísť do zahraničia. Najčastejšie je to Česká republika. Absolventi všeobecného lekárstva v anglickom jazyku odchádzajú takmer všetci. Nevzdelávajú sa tu preto, aby u nás pracovali, ale pretože vedia, že u nás dostanú kvalitné vzdelanie.

  • Koľko ich ide úplne mimo medicínu?

Prof. Mokrý: To číslo je tiež len orientačné, ale je to menej ako päť percent absolventov všeobecného lekárstva. Skôr sa s tým stretávame u absolventov nelekárskych študijných programov, ale to už súvisí práve s finančným ohodnotením. Keď zarobí predavačka v obchodnom reťazci viac ako verejný zdravotník, a má pri tom čistú hlavu, tak je to problém.

  • Vracajú sa absolventi medicíny v zahraničí späť na Slovensko?

Prof. Švihra: To číslo je veľmi nízke. Najčastejšia sa vracajú z Českej republiky, ale ak ich je za rok desať, tak ich je možno veľa.

  • Aká je skúsenosť lekárskych fakúlt a spokojnosť mladých lekárov so špecializačným popromočným vzdelávaním? Čo by bolo treba zlepšiť, aby v medicíne zostávali?

Prof. Švihra: Už sme spomínali tie problémy, ktoré boli – materiálne, technické vybavenie, zastaraný prístrojový aj ostatný fond... Udáva sa, že na Slovensku je v zdravotníctve obrovský investičný dlh. Očakávame, že sa to zmení s Fondom na podporu obnovy a odolnosti z Európskej únie. Veríme, že sa vďaka tomu posunieme o krok ďalej, pretože toto je kľúč k tomu, aby naši absolventi boli motivovaní študovať postgraduálne a na Slovensku aj pracovať.

Čo sa týka špecializačného vzdelávania, najmä u mladých lekárov, je veľká diskusia, ako ďalej. Ja, ako podpredseda akreditačnej komisie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, a moji kolegovia sa snažíme celý proces odbyrokratizovať od administratívnych procedúr a ďalej aktualizovať tzv. minimálne štandardy. Veľakrát sú tieto štandardy zastarané, takže sa to snažíme zmeniť. Toto je kľúč k reforme špecializačného štúdia v Slovenskej republike – aby sme ho zmodernizovali, urýchlili, zlepšili dostupnosť, znížili administratívnu záťaž. Doslova a do písmena, aby nebojovali účastníci tohto špecializačného štúdia s byrokraciou, ale aby bojovali so znalosťami a aby sa vzdelávali. To by malo byť ústredné motto.

Zdieľajte článok

Odporúčané

Editoriál

9. 5. 2022

To, ako teraz vyzerá pregraduálna výchova lekárov, ovplyvní klinickú prax a kvalitu starostlivosti s odstupom desiatich, pätnástich rokov. Prinášame…

Editoriál

27. 9. 2022

V tomto vydaní sa Tribune.sk venuje dopadom rastu cien energií na zdravotníctvo.

Fórum: Ako ušetriť na energiách

27. 9. 2022

Platby za energie predstavujú väčší podiel celkových nákladov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti ako predtým. Fórum Medical Tribune sa preto…