Najzaujímavejšie z Milána: kongres európskych diabetológov

Už 62. výročné stretnutie Európskej asociácie pre štúdium diabetu (EASD) sa uskutočnilo ako hybridné podujatie od 28. septembra do 2. októbra 2026. S viac ako 16 000 delegátmi z celého sveta je kongres EASD najväčšou konferenciou o diabete na svete. Vedecký program obsahoval stovky prezentácií, programový výbor EASD dostal 2 250 prihlášok abstraktov, z ktorých bolo prijatých 1 418 abstraktov.

Z bohatého a zaujímavého programu 62. kongresu EASD vyberáme najzaujímavejšie informácie.

Nové odporúčané postupy pre manažment diabetu 2. typu

Americká diabetologická asociácia a Európska asociácia pre štúdium diabetu usporiadali panelovú diskusiu k aktualizácii konsenzuálneho odporúčania manažmentu diabetu 2. typu u netehotných dospelých. Prvé odporúčané postupy o liečbe diabetu boli publikované v roku 2006 a naposledy aktualizované v roku 2022. Odvtedy boli uverejnené ďalšie významné novinky. Tohtoročná aktualizácia teda rozšírila zameranie z liečby hyperglykémie na holistickú liečbu diabetu 2. typu a na jeho riziká spojené s dlhodobými ochoreniami.

Základné aspekty starostlivosti o diabetikov zahŕňajú podporu zdravého životného štýlu (zdravé stravovanie, návod na celodenné aktivity, a to vrátane spánku, vyhýbanie sa užívaniu tabaku a návykových látok) spolu s poskytovaním psychologickej podpory a intervencií na manažment hmotnosti. Na liečbu ľudí s diabetom 2. typu sa odporúča včasné nasadenie (respektíve čo najskôr po stanovení diagnózy) inhibítorov sodíkovo-glukózového kotransportéra 2 (SGLT2) a/alebo liekov na báze agonistov receptora glukagónu podobného peptidu-1 (GLP-1RA) s cieľom ochrany orgánov a zlepšenia dlhodobých klinických výsledkov pri diabete 2. typu. Ďalej by sa malo zvážiť skoršie použitie kombinácie inhibítorov SGLT2 a prípravkov na báze GLP-1 RA u ľudí s diabetom 2. typu s komorbidným kardiovaskulárnym ochorením (CVD), chronickým ochorením obličiek (CKD) alebo srdcovým zlyhávaním (HF). V súčasnosti je možné zlepšiť zdravotný stav a prognózu pacientov s diabetom 2. typu pomocou konzistentnej a systematickej implementácie dostupných moderných technológií a liečiv. Hoci sú prínosy moderných liečiv dobre známe, základom farmakoterapie diabetu 2. typu zostáva metformín.

Celý odporúčaný postup:

Davies MJ, Aroda VR, Bajaj M, et al. Management of type 2 diabetes, 2026. A consensus report by the American Diabetes Association (ADA) and the European Association for the Study of Diabetes (EASD). Diabetologia (2026). https://doi.org/10.1007/s00125-026-06855-7

Experimentálny liek cielene ničí adipocyty

Malá molekula – proteín CBL-514 (inhibítor DYRK1B) – prvá vo svojej triede, vyvíjaná spoločnosťou Caliway Biopharmaceuticals, je navrhnutá tak, aby indukovala apoptózu adipocytov, a tým znižovala objem podkožného aj viscerálneho tukového tkaniva. Predpokladá sa, že po ukončení liečby nedôjde k jeho obnove. Všetky doterajšie postupy vrátane GLP-1RA, gliflozínov, režimových a diétnych opatrení viedli k „vyprázdneniu“ tukových buniek. Po vysadení redukčných režimov sa adipocyty opäť naplnili tukovými časticami. CBL-514 sa aplikuje subkutánnou injekciou.

V klinickej štúdii fázy II liek znížil objem podkožného tukového tkaniva u 69 % účastníkov pri 8 – 12-týždňovom sledovaní o 150 ml, zatiaľ čo placebo o 0 ml (merané MRI). Štyri týždne po poslednej aplikácii sa množstvo viscerálneho tuku (VAT) znížilo u aktívne liečených o 12,01 %, v placebovej skupine vzrástlo o 5,68 %. Pri neskoršom sledovaní 8 a 12 týždňov po poslednej aplikácii CBL-514 bol priemerný objem VAT o 10,45 % nižší, zatiaľ čo v skupine s placebom vzrástol o 11,76 %. Okrem prevažne miernych až stredne závažných a prechodných reakcií v mieste vpichu, ako sú bolesť, opuch a začervenanie, bol CBL-514 vo všeobecnosti dobre tolerovaný, bez hlásených závažných nežiaducich účinkov.

Prebieha nábor do prvej z dvoch štúdií fázy III. Tieto randomizované, placebom kontrolované štúdie budú hodnotiť bezpečnosť a účinnosť CBL-514 na nechirurgické zníženie brušného tuku, pričom prvé výsledky sa očakávajú na konci budúceho roka.

Zdroj: https://doi.org/10.1093/asj/sjaf032

Skríning diabetu 1. typu

Štúdia v ôsmich európskych krajinách ukazuje, že skríning diabetu 1. typu (T1D) možno efektívne vykonávať u detí v celej Európe (EDENT1FI). Štúdia skúmala deti v Nemecku, Veľkej Británii, Taliansku, Dánsku, Švédsku, Česku, Portugalsku a Poľsku. Približne u jedného zo 45 detí s blízkym príbuzným s T1D a u jedného z 350 detí bez príbuzného s T1D boli diagnostikované včasné štádiá tohto ochorenia. Výskumníci odporúčajú všeobecný skríning T1D vo veku 2 – 4 rokov, a ak sú výsledky testov na autoprotilátky negatívne, potom opäť vo veku 6 – 8 rokov a 10 – 15 rokov, aby bol T1D zachytený vo včasnom štádiu, pretože sú k dispozícii preventívne stratégie (napríklad teplizumab a vyvíjajú sa ďalšie), ktoré zmiernia a oddialia rozvoj pokročilého T1D a orgánového poškodenia.

Na počiatočný skríning bol použitý test na kombináciu troch autoprotilátok (GADA, IA-2A, ZnT8A). Účastníci s aspoň dvoma autoprotilátkami podstúpili potvrdzujúce testy; po potvrdení bola diagnostikovaná včasná fáza T1D. Títo jedinci boli pozvaní na edukáciu a stanovenie štádia (oGTT a HbA_1c).

Celkovo sa na skríningu zúčastnilo 140 568 detí (49,2 % dievčat; medián veku 7,6 roka). Z nich 219 (2,13 %, približne 1 zo 45) s rodinnou anamnézou a 408 (0,32 %, 1 z 350) bez rodinnej anamnézy malo včasný T1D. Prevalencia včasného štádia T1D bola najnižšia u detí vo vekovej skupine do 4 rokov (0,22 %) a vzrástla vo vekových skupinách 4 – 8 rokov (0,31 %) a 8 – 13 rokov (0,40 %).

Zdroj: Ziegler AG, et al. International consensus guidance for general population screening for islet autoantibodies to diagnose early-stage type 1 diabetes: a nominal group technique process. Diabetologia. https://doi.org/10.1007/s00125-026-06841-z

Ultranízkosacharidová diéta pri T1D

Veľmi nízkosacharidové (VLC) diéty môžu byť spojené so zdravotnými prínosmi u detí s T1D a nie sú sprevádzané akútnymi komplikáciami diabetu ani poruchami rastu. Nemeckí autori použili dvadsaťpäťročné údaje z registra prospektívneho sledovania diabetu na preskúmanie vzťahu medzi VLC diétami, rastom a metabolickou bezpečnosťou u detí vo veku 1 – 17 rokov. Štúdia, najväčšia svojho druhu, zahŕňala 45 569 detí (55 % chlapcov, priemerný vek 10,3 roka) s T1D, ktorých príjem sacharidov bol zaznamenaný aspoň dvakrát počas jedného roka. Strava detí bola kategorizovaná podľa obsahu sacharidov (percento sacharidov z odhadovaného energetického príjmu): VLC (menej ako 10 % sacharidov, 219 detí), nízkosacharidová (LC, 10–26 % sacharidov, 4 837 detí) a štandardný/vyšší príjem sacharidov (SC, ≥ 26 %, 40 513 detí). Priemerná dĺžka sledovania bola 2,18, 2,40 a 3,67 roka.

Hodnotili sa výška a hmotnosť, ako aj zmeny v regulácii glykémie (glykemická trajektória), aplikácia inzulínu a výskyt dvoch ťažkých metabolických komplikácií diabetu: hypoglykémie a diabetickej ketoacidózy.

Analýza neodhalila bezpečnostné obavy v skúmaných oblastiach. Nenašli sa dôkazy, že by VLC diéta spomaľovala rast alebo že by VLC diéty boli spojené s ťažkou hypoglykémiou alebo diabetickou ketoacidózou. Analýza tiež zistila, že nižší príjem sacharidov bol spojený s niektorými priaznivými zmenami, ako je zlepšenie indexu telesnej hmotnosti (BMI) a glykemickej trajektórie. BMI sa u detí dodržiavajúcich VLC a LC diéty zvýšil menej, a preto zostal bližšie k zdravšej hmotnosti než u detí na diétach SC. Pri VLC a LC diéte boli koncentrácia glykovaného hemoglobínu (HbA_1c) a dávka bazálneho inzulínu na konci sledovaného obdobia nižšie a v priebehu času sa zvyšovali menej.

Zdroje:

https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/33393511/

https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/29735574/

Kombinácia eloralintidu a tirzepatidu vedie k redukcii hmotnosti

Nové údaje z klinickej štúdie fázy IIb ukazujú, že u ľudí s obezitou a diabetom 2. typu (T2D) viedla liečba novou experimentálnou kombináciou eloralintidu a tirzepatidu (EloraTZP, Lilly) k úbytku hmotnosti až o 23,3 % a k výraznému zlepšeniu kontroly glykémie.

Štúdia hodnotila bezpečnosť a účinnosť eloralintidu v kombinácii s tirzepatidom (TZP). Eloralintid je selektívny agonista amylínových receptorov a tirzepatid je agonista duálneho GIP/GLP-1 receptora. Štúdia skúmala 367 dospelých s obezitou alebo nadváhou a T2D – populáciu, u ktorej bolo ťažké dosiahnuť výrazný a trvalý úbytok hmotnosti.

V 48. týždni všetky štyri dávkovacie kombinácie EloraTZP (podané ako dve samostatné injekcie perom) splnili primárne aj sekundárne ciele, čo viedlo k výraznému úbytku hmotnosti a zníženiu koncentrácie glykovaného hemoglobínu (HbA_1c). Z priemernej počiatočnej hmotnosti 105,4 kg stratili účastníci s najnižšou dávkou EloraTZP (Elora 3 mg + TZP 5 mg) priemerne 13,2 % telesnej hmotnosti (13,9 kg) a ich koncentrácia HbA_1c klesla priemerne o 2,2 %. Pri najvyššej dávke EloraTZP (Elora 9 mg + TZP 15 mg) bol priemerný úbytok hmotnosti 23,3 % (24,6 kg) a priemerná hodnota HbA_1c poklesla zo 65 mmol/mol na 41 mmol/mol. Najčastejšie nežiaduce účinky boli gastrointestinálneho pôvodu a vo všeobecnosti mierne alebo stredne závažné, vyskytujúce sa predovšetkým pri zvyšovaní dávky.

Zdroj: EASD 30. 9. 2026

Perorálny orforglipron preukázal kardiovaskulárnu bezpečnosť (štúdia ACHIEVE-4)

Denné užívanie orforglipronu (Lilly) viedlo k väčšej redukcii hmotnosti a lepšej kontrole glykémie v porovnaní s dlhodobo pôsobiacim inzulínom glargínom. Výsledky uverejnil časopis Lancet.

Orforglipron je perorálny nepeptidový agonista GLP-1 receptorov, schválený na liečbu obezity v USA (apríl 2026) aj nedávno vo Veľkej Británii (august 2026), pre EÚ zatiaľ nie je schválený. Zatiaľ čo niektorí peptidoví agonisti GLP-1 receptorov preukázali kardiovaskulárny prínos, kardiovaskulárna bezpečnosť nepeptidových agonistov GLP-1 receptorov nebola skúmaná. Inzulín glargín je dlhodobo pôsobiaci umelo vytvorený inzulín, ktorý sa používa jedenkrát denne na kontrolu glykémie.

Účastníci štúdie s T2D, s vyšším kardiovaskulárnym rizikom a s hodnotou glykovaného hemoglobínu (HbA_1c) medzi 7,0 – 10,5 % (približne 55 – 90 mmol/mol), s indexom telesnej hmotnosti (BMI) aspoň 25 kg/m² a s liečbou antidiabetikami trvajúcou aspoň 3 roky (metformín, sulfonylurea a/alebo SGLT2i) boli randomizovaní v pomere 1 : 1 na liečbu orforglipronom (až 36 mg) alebo denne titrovanou dávkou inzulínu glargínu. Všetci účastníci mali preukázané kardiovaskulárne alebo chronické ochorenie obličiek.

Hlavným cieľom bolo preukázať non-inferioritu orforglipronu voči inzulínu glargínu vo výskyte MACE-4 (kardiovaskulárne úmrtie, nefatálny infarkt myokardu, nefatálny iktus alebo hospitalizácia pre nestabilnú angínu pectoris).

Štúdia randomizovala 2 749 účastníkov (1 371 na orforglipron a 1 378 na inzulín glargín), 2 362 (85,9 %) účastníkov malo preukázané kardiovaskulárne ochorenie a 1 031 (37,5 %) účastníkov chronické ochorenie obličiek. Priemerný východiskový vek bol 63 rokov, priemerná hodnota HbA_1c 8,2 % (66 mmol/mol) a BMI 33 kg/m².

Počas sledovania s mediánom 2 roky bol primárny cieľ non-inferiority (v MACE-4) orforglipronu štatisticky preukázaný. Významne vyšší podiel účastníkov priradených k orforglipronu (65,7 % vs. 46 %) dosiahol v 52. týždni vopred stanovenú hodnotu HbA_1c < 7,0 % (53 mmol/mol). Zníženie telesnej hmotnosti aspoň o 5 % dosiahlo 63,1 % účastníkov pri užívaní orforglipronu oproti 13,4 % pri inzulíne glargíne.

Nežiaduce gastrointestinálne účinky boli hlásené u 851 (62,1 %) účastníkov užívajúcich orforglipron a 193 (14,2 %) účastníkov užívajúcich inzulín glargín; klinicky významná alebo ťažká hypoglykémia (< 3 mmol/l) sa vyskytla u 93 (6,8 %) účastníkov užívajúcich orforglipron a 260 (19,2 %) účastníkov užívajúcich inzulín glargín. Počas štúdie bolo hlásených 62 úmrtí: 19 (1,4 %) u užívajúcich orforglipron a 43 (3,2 %) u užívajúcich inzulín glargín; všetky úmrtia okrem jedného (v skupine s inzulínom glargínom) boli považované za nesúvisiace s liečbou.

Zdroj: https://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(26)01865-9/fulltext

Trevogrumab (antimyostatín) pomáha zachovať svalovú hmotu počas redukcie a po redukcii hmotnosti vyvolanej semaglutidom

Rýchly úbytok hmotnosti vyvolaný agonistami receptorov pre glucagon-like peptide-1 (GLP-1 RA) je sprevádzaný výraznou stratou svalovej hmoty. Rastový diferenciačný faktor 8 (GDF8) je negatívnym regulátorom svalovej hmoty. Výskumníci skúmali vplyv blokátorov redukcie straty svalovej hmoty GDF8 (trevogrumab, Trevo) a proteínkinázy B (Akt A, garetosmab, Gar) pri redukcii hmotnosti indukovanej semaglutidom.

Klinická štúdia fázy II, ktorá sa uskutočnila u účastníkov s obezitou (BMI ≥ 30 kg/m²), mala dve časti. V časti A boli účastníci počas 26 týždňov liečení semaglutidom (Sema) a randomizovaní na súbežnú aplikáciu placeba (Sema + Pbo) alebo vysokých dávok trevogrumabu (Sema + Trevo 200 mg; Sema + Trevo 400 mg), prípadne oboch monoklonálnych protilátok Trevo a Gar (Sema + Trevo 400 mg + Gar 10 mg/kg). Časť A zahŕňala aj následné obdobie po vysadení semaglutidu, počas ktorého účastníci dostávali trevogrumab v dávke 400 mg alebo placebo počas ďalších 26 týždňov.

Účastníci časti B boli liečení semaglutidom počas 52 týždňov a boli randomizovaní na súbežnú aplikáciu placeba (Sema + Pbo) alebo nižších dávok trevogrumabu (Sema + Trevo 25 mg; Sema + Trevo 75 mg). Primárnymi ukazovateľmi boli percentuálna zmena beztukovej hmoty (LM), tukovej hmoty (FM) a telesnej hmotnosti (BW) od východiskového stavu do 26. týždňa (časť A; n = 599) alebo do 52. týždňa (časť B; n = 376). Podštúdia časti B (n = 76) hodnotila objem svalov pomocou MRI.

Celkovo bolo zaradených 975 účastníkov. Priemerný vek bol 49 rokov a BMI 36,7 kg/m²; 64 % (627/975) tvorili ženy. Beztuková hmota bola hodnotená pomocou duálnej röntgenovej absorpciometrie (DXA), kostrová a svalová hmota magnetickou rezonanciou (MRI).

Časť A potvrdila výrazný pokles svalovej hmoty v skupine Sema + Pbo v 26. týždni (−6,6 %). Pridanie trevogrumabu znížilo túto stratu približne na polovicu, približne na 3,4 % pri dávke 200 mg a na 3,9 % pri dávke 400 mg, zatiaľ čo trojkombinácia s garetosmabom ju ďalej znížila približne na 2,1 %.

Na konci počiatočného 26-týždňového liečebného obdobia všetci účastníci vysadili semaglutid a boli randomizovaní na trevogrumab 400 mg alebo placebo na ďalších 26 týždňov. U tých, ktorí sa pôvodne liečili semaglutidom a prešli na placebo v posledných 26 týždňoch, bola priemerná percentuálna zmena oproti východiskovému stavu pri beztukovej hmote v 52. týždni −2,4 %, čo bolo stále pod východiskovým stavom. Medzitým tí, ktorí prešli na trevogrumab 400 mg, mali priemerný percentuálny rozdiel oproti východiskovému stavu +0,4 % – rozdiel 2,8 percentuálneho bodu medzi liečenými trevogrumabom a placebom. FM a BW zostali pod východiskovou hodnotou v oboch skupinách.

V časti B predstavovala zmena LM od východiskového stavu do 52. týždňa pri Sema + Pbo −7,3 %; zmena LM v režime Sema + Trevo 25 mg oproti Sema + Pbo predstavovala +1,5 % (štatisticky významné) a +3,1 % pri Sema + Trevo 75 mg (štatisticky významné).

Kombinácia Sema + Trevo 25 mg/75 mg/200 mg/400 mg bola vo všeobecnosti dobre tolerovaná s bezpečnostným profilom porovnateľným so Sema + Pbo. Kombinácia Sema + Trevo 400 mg + Gar 10 mg/kg mala výrazne vyšší výskyt závažných nežiaducich účinkov a ukončenia liečby než ostatné skupiny časti A. Miera závažných nežiaducich účinkov a prerušenia liečby je zhrnutá nižšie:

Zatiaľ čo výskyt najčastejšie hlásených nežiaducich účinkov bol vo všeobecnosti porovnateľný naprieč študijnými skupinami, svalové kŕče sa vyskytovali častejšie v skupine Sema + Trevo 400 mg + Gar 10 mg/kg (41 %, 61/149) v porovnaní s ramenami Sema + Trevo 200 mg/400 mg (8 %, 23/299) a Sema + Pbo (5 %, 7/151). Väčšina týchto udalostí bola mierna až stredne závažná. Počas štúdie došlo k dvom úmrtiam, obe v skupine Sema + Trevo 400 mg + Gar 10 mg/kg; príčinná súvislosť medzi liečbou a týmito udalosťami nebola identifikovaná.

V MRI podštúdii časti B hodnotiacej objem stehenného svalu znížilo pridanie trevogrumabu k semaglutidu úbytok svalov o 69 – 72 % v porovnaní s režimom Sema + Pbo.

Trevogrumab vykazoval väčšie zachovanie beztukovej hmoty než pri liečbě GLP-1 RA v kombinácii s cvičením strednej až vysokej intenzity, hoci rozdiely v dizajne štúdie znemožňujú priame porovnanie.

Autori štúdie uzatvárajú: „Tieto poznatky posilňujú dôkazy podporujúce selektívnu inhibíciu myostatínu ako doplnok k terapii GLP-1 RA na zlepšenie telesného zloženia počas farmakologického úbytku hmotnosti s prijateľným bezpečnostným profilom… Či zachovanie svalov počas zámerného úbytku hmotnosti znamená dlhodobé zlepšenie fyzickej funkcie, metabolického zdravia a klinických výsledkov, najmä u vysoko rizikových jedincov náchylných na funkčný pokles, si vyžaduje ďalšie skúmanie.“

Zdroj: EASD 1. 10. 2026

Štúdia TRIUMPH-2: retatrutid vedie k výraznej redukcii hmotnosti a zlepšeniu kontroly glykémie

Retatrutid (Lilly) je experimentálny trojitý agonista glukózovo-dependentného inzulinotropného polypeptidu (GIP), glukagónu podobného peptidu-1 (GLP-1) a glukagónových receptorov, ktorý sa v súčasnosti skúma na liečbu obezity, diabetu 2. typu (T2D) a ďalších komplikácií súvisiacich s obezitou vrátane kardiovaskulárnych ochorení, metabolických ochorení pečene, osteoartrózy kolena, chronickej bolesti dolnej časti chrbta a obštrukčného spánkového apnoe (OSA). V tejto 80-týždňovej štúdii si autori kládli za cieľ posúdiť účinnosť a bezpečnosť retatrutidu u dospelých s nadváhou alebo obezitou a T2D.

Ide o dokončenú štúdiu fázy III, ktorá bola randomizovaná, dvojito zaslepená, placebom kontrolovaná a uskutočnená na 92 pracoviskách. Zahŕňala dospelých (≥ 18 rokov) s indexom telesnej hmotnosti (BMI) ≥ 27 kg/m² a T2D (glykovaný hemoglobín [HbA_1c] ≥ 48 až ≤ 91 mmol/mol).

Účastníci boli náhodne priradení v pomere 1 : 1 : 1 : 1 k podkožným injekciám placeba, retatrutidu 4 mg, 9 mg alebo 12 mg spolu s diétnym poradenstvom a manažmentom fyzickej aktivity. Hlavným cieľom bola percentuálna zmena telesnej hmotnosti oproti východiskovému stavu v 80. týždni; zmena koncentrácie HbA_1c v 80. týždni bola sekundárnym cieľovým ukazovateľom.

Celkovo bolo vyšetrených 2 047 jedincov a 1 152 jedincov bolo randomizovaných na retatrutid 4 mg (n = 292), 9 mg (n = 284), 12 mg (n = 287) alebo placebo (n = 289). Na začiatku bol priemerný vek 55,1 roka, 554 (48 %) žien a 592 (52 %) mužov, priemerný BMI 38,2 kg/m², priemerná hodnota HbA_1c 61 mmol/mol, medián trvania obezity 21 rokov a medián trvania diabetu 5,6 roka. Pri randomizácii 92 % účastníkov užívalo perorálne antidiabetikum vrátane biguanidov, inhibítorov SGLT2, sulfonylurey a ďalších. Celkovo štúdiu dokončilo 1 046 účastníkov (91 %).

Priemerná percentuálna zmena telesnej hmotnosti od východiskovej hodnoty v 80. týždni bola −11,9 % pri retatrutide 4 mg, −16,8 % pri retatrutide 9 mg, −18,8 % pri retatrutide 12 mg a −5,1 % pri placebe. Odhadované rozdiely v liečbe (ETD) v porovnaní s placebom pre percentuálnu zmenu telesnej hmotnosti boli −6,9 % pri retatrutide 4 mg, −11,8 % pri retatrutide 9 mg a −13,8 % pri retatrutide 12 mg.

Priemerná změna koncentrácie HbA_1c od východiskovej hodnoty v 80. týždni bola približne −16 mmol/mol takmer nezávisle od dávky retatrutidu.

Pri dávke 12 mg stratilo 47 % účastníkov aspoň 20 % počiatočnej hmotnosti a 31 % účastníkov aspoň 25 % počiatočnej hmotnosti v porovnaní s 3 % pri placebe. Navyše 72 % dosiahlo koncentráciu HbA_1c 48 mmol/mol alebo nižšiu v porovnaní s 29 % pri placebe. Retatrutid tiež významne zlepšil kardiometabolické rizikové faktory vrátane krvného tlaku a lipidových profilov a znížil hodnotu vysoko senzitívneho C-reaktívneho proteínu (hsCRP).

Najčastejšie hlásenými nežiaducimi účinkami boli gastrointestinálne účinky, ktoré boli častejšie v skupinách s retatrutidom. Hnačka sa vyskytla u 27–34 % (n = 80 – 96) účastníkov v skupinách s retatrutidom v porovnaní s 13 % (n = 38) v skupine s placebom a nevoľnosť sa vyskytla u 14 – 28 % (n = 40 – 80) účastníkov s retatrutidom v porovnaní s 8 % (n = 23) pri placebe. K ďalším uvádzaným nežiaducim účinkom patrili hypotenzia a parestézie končatín.

Trvalé ukončenie liečby pre nežiaduce účinky alebo úmrtie bolo častejšie u účastníkov liečených retatrutidom 9 mg (12 % [n = 33]) a 12 mg (8 % [n = 22]) v porovnaní s retatrutidom 4 mg (4 % [n = 11]) a placebom (5 % [n = 14]). V štúdii došlo k siedmim úmrtiam, ale autori štúdie ich nedávajú do súvislosti s liečbou retatrutidom.

Zdroj: https://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(26)01861-1/fulltext

Petrelintid vedie k redukcii hmotnosti o viac ako 10 % s menším počtom nežiaducich účinkov

Týždenná injekčná aplikácia petrelintidu (amylínový prípravok proti obezite) môže viesť k viac ako 10 % redukcii hmotnosti – vo všeobecnosti menšej než pri podávaní súčasnej liečby na báze GLP-1 RA (agonisti receptorov pre glucagon-like peptide-1), ale s nižším počtom nežiaducich účinkov. Reálne údaje odhadujú, že až 75 % jedincov ukončí liečbu GLP-1 RA počas 12 mesiacov, čo môže viesť k opätovnému priberaniu na hmotnosti počas prvého roka od ukončenia liečby a k zhoršeniu komplikácií súvisiacich s hmotnosťou vrátane zvrátenia priaznivých účinkov na parametre kardiometabolického ochorenia. Gastrointestinálne nežiaduce účinky sa často uvádzajú ako hlavná príčina ukončenia liečby GLP-1 RA, najmä počas prvých mesiacov liečby, pričom približne 37 % prerušení v kardiovaskulárnej štúdii so semaglutidom sa pripisovalo gastrointestinálnym nežiaducim účinkom.

Amylín je pankreatický hormón, ktorý pomáha regulovať chuť do jedla prostredníctvom mechanizmov čiastočne nezávislých od inkretínových dráh. Dostupné údaje naznačujú, že tieto látky (medzi ktoré patria kagrilintid, eloralintid a petrelintid) by mohli byť dôležitými alternatívami k liečbe obezity na báze GLP-1 RA.

Štúdia fázy II si kládla za cieľ zhodnotiť účinnosť a bezpečnosť petrelintidu podávaného jedenkrát týždenne oproti placebu. Štúdia prebiehala na 32 pracoviskách v USA, Poľsku a Rumunsku. Od 9. decembra 2024 do 25. februára 2025 bolo randomizovaných 485 jedincov na liečbu petrelintidom alebo aplikáciu placeba. Celkovo 255 (53 %) účastníkov tvorili ženy, priemerný vek bol 47 rokov, priemerná telesná hmotnosť 107,1 kg, priemerný BMI 36,7 kg/m² a 419 (86 %) boli belosi. Priemerná percentuálna zmena telesnej hmotnosti oproti východiskovému stavu po 42 dávkach bola −8,7 % pri 1,0 mg petrelintidu, −9,2 % pri 2,5 mg, −10,7 % pri 5,0 mg, −10,5 % pri 7,0 mg a −10,2 % pri 9,0 mg. V skupine s placebom bol priemerný úbytok hmotnosti −1,7 %.

Okrem toho petrelintid viedol k zlepšeniu kľúčových kardiovaskulárnych rizikových faktorov vrátane zníženia krvného tlaku a koncentrácie C-reaktívneho proteínu (CRP) a optimalizácie lipidových parametrov.

Najčastejším nežiaducim účinkom petrelintidu bola nevoľnosť (79 [20 %] zo 404 účastníkov vs. 5 [6 %] z 81 účastníkov s placebom). Vracanie bolo pri petrelintide zriedkavé (12 [3 %] účastníkov vs. 5 [6 %] účastníkov s placebom); aktívna liečba a placebo mali podobne nízky výskyt hnačky (30 [7 %] vs. 6 [7 %] pri placebe) a zápchy (28 [7 %] vs. 3 [4 %] pri placebe). Celkovo bolo počas štúdie hlásených 18 závažných nežiaducich udalostí s podobným výskytom v skupine s petrelintidom (14 [3 %]) a placebom (3 [4 %]) a bez zjavnej súvislosti s dávkou alebo liečbou. Neboli hlásené žiadne úmrtia.

Zdroj: Madsbad S, Holst J. Petrelintide and the evolving role of amylin agonism in obesity. Lancet Diabetes Endocrinol 2026

https://www.thelancet.com/journals/landia/article/PIIS2213-8587(26)00216-0/fulltext

Črevný mikrobióm môže odhaliť riziko diabetu 2. typu

Analýza údajov stoviek tisíc jedincov identifikovala stovky zmien v zložení črevného mikrobiómu, ktoré možno detegovať pred nástupom akýchkoľvek zmien glykémie. To otvára možnosť využitia zloženia črevného mikrobiómu na odhalenie tých, ktorí sú ohrození T2D a ktorí by mohli najviac profitovať zo zmien životného štýlu.

V súčasnosti sa diabetes a prediabetes diagnostikujú podľa výšky glykémie, HbA_1c (glykovaný hemoglobín) a oGTT (orálny glukózový tolerančny test). Tieto testy však neidentifikujú rizikových jedincov s doposiaľ normálnou glykémiou. Predchádzajúce štúdie našli silné súvislosti medzi T2D a črevným mikrobiómom, ale nepodarilo sa im konzistentne zhodnúť na kľúčových baktériách. Autori citovanej štúdie skúmali metagenomické údaje a zdravotné informácie u 229 025 dospelých (73,8 % žien, priemerný vek 50 rokov) vo Veľkej Británii a USA. Približne 3 627 malo T2D a 14 022 prediabetes. Zvyšných 211 376 malo normoglykémiu.

Výskumníci identifikovali 789 druhov baktérií spojených s T2D, a to po zohľadnení veku, pohlavia a indexu telesnej hmotnosti (BMI). Približne 168 z nich sa u osôb s týmto ochorením vyskytovalo vo vyššej miere, zatiaľ čo 621 druhov bolo prítomných v nižšej miere.

Príklady zahŕňajú Enterocloster bolteae, ktorý bol hojnejší u jedincov s T2D. Tento druh môže tvoriť spóry a predtým bol spájaný s horším kardiovaskulárnym a metabolickým zdravím. Ďalší druh, Romboutsia timonensis, bol pri T2D menej hojný. Táto baktéria bola opísaná až v poslednom desaťročí. Niektoré ďalšie druhy boli necharakterizované, čo znamená, že nikdy neboli izolované ani kultivované v laboratóriu.

Výskumný tím tiež zistil, že 587 zo 789 druhov bolo spojených s neliečeným prediabetom.

Výskumníci potom skúmali, či sa určitý typ mikrobiómu vyskytuje u ľudí, ktorí nemajú prediabetes alebo T2D, ale sú ohrození ich rozvojom. Hodnotili metagenomické údaje od 135 093 jedincov s normoglykémiou, ale s pomaly klesajúcou postprandiálnou glykémiou, čo je „včasný predstupeň“ T2D. Títo ľudia mali častejšie vzorec črevných baktérií pozorovaný pri T2D. V celej štúdii sa zmeny v mikrobióme stávali výraznejšími s rastúcou inzulínovou rezistenciou.

Výskumníci tvrdia, že analýza mikrobiómu by sa nemala považovať za náhradu štandardných testov používaných na diagnostiku T2D alebo prediabetu. Namiesto toho by črevný mikrobióm mohol ponúknuť ďalšie informácie o riziku T2D popri dobre známych rizikových faktoroch, ako sú pohlavie, vek, BMI a rodinná anamnéza. Navyše sledovanie zmien črevného mikrobiómu v priebehu času môže ľuďom s rizikom T2D poskytnúť dôležitú spätnú väzbu.

Zdroj: EASD 2026; 28. 9. Abstrakt 291

Neurodiverzita ako rizikový faktor T2D?

ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou) sa vyskytuje dvakrát častejšie a autizmus viac ako trikrát častejšie u osôb s diagnostikovaným diabetes mellitus 2. typu (T2D) pred 20. rokom života v porovnaní s osobami podobného veku bez T2D.

Miera predčasného výskytu T2D, definovaná ako diagnóza pred 40. rokom života, rastie a je spojená s horšími zdravotnými výsledkami. Aby vedci lepšie porozumeli tejto rastúcej a nedostatočne preskúmanej populácii, sledovali prevalenciu neurodiverzity (ADHD, autizmus, dyslexia a dyspraxia) medzi 4,2 milióna novodiagnostikovaných diabetikov 2. typu (v rámci siete TriNetX US) medzi marcom 2006 a marcom 2026, ktorí boli pri diagnóze rozdelení podľa veku do desaťročných vekových skupín. Každá desaťročná veková skupina bola potom spárovaná podľa veku, roku narodenia, pohlavia, etnicity a rasy so 17,1 milióna jedincov bez T2D, aby sa zohľadnili demografické rozdiely medzi tými s T2D a bez neho. Celkovo bolo do analýzy zahrnutých 3,4 milióna párov mladších ako 80 rokov. Celkovo bola prevalencia neurodiverzity u ľudí s T2D aj bez neho najvyššia v mladšom veku a rýchlo klesala s rastúcim vekom, až sa stala extrémne nízkou po 40. roku života.

Napriek tomu boli ADHD aj autizmus konzistentne častejšie u ľudí s T2D, pričom najväčšie rozdiely boli pozorované v mladšom veku. Napríklad ADHD bola viac ako dvakrát častejšia u ľudí s diagnostikovaným T2D pred 20. rokom života v porovnaní s osobami podobného veku bez T2D (14,4 % vs. 6,9 %). Tento rozdiel vo všeobecnosti s vekom klesal, pričom ADHD bola približne 1,4-krát častejšia u ľudí s diagnostikovaným T2D vo veku 70 – 79 rokov (0,25 % vs. 0,18 %).

Podobne bol autizmus viac ako trikrát častejší u ľudí s diagnostikovaným T2D pred 20. rokom života v porovnaní s jedincami bez T2D (5,72 % vs. 1,79 %). Rozdiel bol menší u diagnostikovaných vo veku 70 – 79 rokov, u ktorých bol výskyt autizmu len 1,24-krát vyšší. Prevalencia autizmu však bola extrémne nízka v skupine 70 – 79 rokov s T2D alebo bez neho – menej ako 0,01 % v oboch skupinách.

Podobne boli dyslexia a dyspraxia častejšie u mladších ľudí. Celkovo mali pacienti s T2D asi dvakrát vyššiu pravdepodobnosť dyslexie než tí bez T2D, ale bez výrazných zmien s vekom.

Autori upozorňujú, že hoci bola štúdia rozsiahla, jej observačný dizajn neumožňuje stanoviť príčinu a následok. Vplyv ďalších nemeraných faktorov tiež nemožno vylúčiť. Štúdia sa tiež spoliehala na anonymizované nemocničné záznamy, ktoré môžu byť zaťažené chybami a nie sú špeciálne navrhnuté na výskum. Ďalej upozorňujú, že ľudia s neurodivergentnými poruchami môžu mať častejší kontakt so zdravotníckymi pracovníkmi, čo môže zvýšiť príležitosti na diagnostiku T2D. Navyše, keďže štúdia zahŕňala iba osoby, ktoré navštívili nemocnicu, nemusí byť plne reprezentatívna pre širšiu populáciu. To mohlo ovplyvniť odhady prevalencie, najmä u mladších ľudí bez T2D.

Zdroj: EASD 2026, abstrakt 268; prezentované 27. 9.